Heslo

Kronika světa

Stránka z deníku

Stalo sa to len včera a ja som mal pocit že prešli mesiace. Ale vlastne, prečo by som mal začínať od konca. Poviem vám to pekne od začiatku. Začalo to po jednej udalosti. Niekto by povedal že bola pre mňa požehnaním, ja som však vedel len toľko že bude o ďalšieho spolubojovníka a priateľa menej.

Potom čo môj predchodca Khelben tak záhadne zomrel som bol ako bez duše. Vedel som že bez neho znalostí budem znova sám a nikto mi neporadí v zložitých otázkach. Sedel som v pohodlnom kresle jeho pracovne a nevedel som sa zbaviť pocitu že sem nepatrím. Sú miesta kde by takých ako ja bez okolkov upálili a nikto by sa na nič nepýtal. Pche... a on poveril mňa... Aj tá agenda a kontrola čo všetko zmizlo... sú to len veci. To najdôležitejšie tu už predsa chýba...

V tú chvíľu som pocítil jemný záchvev. Aj plameň sviečky sa pohol... nezdalo sa mi to. Zišiel som dole schodmi z veže a vyšiel von. Na dvore cechu sa zdalo byť všetko v poriadku, ale toho zlého pocitu som sa nevedel zbaviť... Odpútal som svoju myseľ od tela a nechal sa unášať týmto pocitom... na západ, stále na západ až k vysokým horám... Potom som ucítil úder a spadol  na ostré skaly.

Znova som bol na dvore akadémie a okolo mňa nikto... Zvláštne. Niečo prerušilo moje sústredenie, ale nebolo to tu... Napriahol som ruku pred seba aby som lepšie smeroval svoje sily, pri sústredení ale to niečo mi stiahlo z ruky prsteň ktorý s cinkotom dopadol na dlažbu... Nie toto nieje normálne...

Potom to začalo. Cítil som že niečo ma oberá o moju silu a že slabnem. Rýchlo som sa napil z fľašky z opasku a vybehol hore do miestnosti s artefaktmi. Niektoré z nich žiarili a rozžhavovali sa do červena... V zápätí som videl ako z nich uniká sila priamym smerom. Niekto naberá magickú silu, na zdroji mu nezáleží vysáva všetko čo sa dá... Načo?

Vtedy sa u dverí objavilo niekoľko z Khelbenových žiakov. Pýtali sa ma čo sa to vlastne deje, že je im nejak slabo. Rýchlo som vybral ďalšie nápoje, každému jeden podal a ďalší som rýchlo vypil. Dívali sa na mňa ako teľa na nové vráta. Až keď som im naznačil aby sa napili tak to spravili.

Potom som si všimol že jediná vec v miestnosti nestrácala silu. Bolo to zvláštne hmlové zrkadlo, asi nejaký druh brány ktorá nemala zdroj sily v tomto svete... Otočil som sa k nim a povedal som že musíme rýchlo preč, že pokiaľ tak nespravíme môže sa stať niečo veľmi zlé. V zrkadle som vyvolal zavlnenie aby som sa presvedčil že naozaj nieje zo skla a pokúsil som sa ho otvoriť.

Bolesť bolo to jediné čo som pocítil v nasledujúcej sekunde... Niekto mocný, snáď ten zelenáč, alebo nejaký šialený boh? Znova som sa napil aby som aspoň trochu posilnil svoju vôľu a pokúsil som sa vkročiť. Vtedy som ucítil na svojom chrbte oheň ako mi prepaľuje šaty i brnenie až na kožu. Sila kúzla ma odhodila do zrkadla a do prázdnoty. Keď som sa samovoľne otočil v priestore k zrkadlu videl som záblesky ohňa letiace mojim smerom, ale už som bol ďaleko... Krátko na to som už počul len výkriky bolesti a šialenstva.  Potom už len tma...

Keď som sa prebral ležal som na dlážke pod zrkadlom. Miestnosť a i celá budova boli úplne prázdne. Nikde nikto a nikde ani stopa po nejakom boji. Zvláštne. Ako dlho som bol mimo? Rameno ma ale bolelo. Čo bolelo, šaty stále tleli a z brnenia sa dymilo. Myslel som že to nebolo dlho, ale až chlad vonku ma presvedčil že už začala zima a že to museli byť mesiace...

Nevedel som čo sa strašné veci sa udiali tak som zo seba zhodil prepálené veci a obliekol si čo sa na mňa hodilo. Hlavne som  nezabudol na kapucňu... Niekto ma chcel prismažiť a mohol by to skúsiť znova ak by ma uvidel....